Môžeš i odcestovať, aj sa snažiť zabudnúť, no pred vlastným srdcom neutečieš nikdy nikam. Vždy si Ťa nájde, nosíš ho všade so sebou a to rovno vo svojej hrudi.
Tento citát mi pred pár dňami udrel do očí pretože trafil presne to ako som sa momentálne cítil. Bol to taký ten "ou moment" kedy si niečo uvedomíte a zrazu sú niektoré veci jasnejšie. Odvtedy nemôžem prestať myslieť na význam toho čo tam je napísané a spomienky mi nedajú chvíľku pokoja.
Je zvláštne ako to v živote chodí. Ako najlepšia rada "časom všetko prejde" vlastne stráca na význame, keď sa má merať v niečím tak veľkým ako je láska k niekomu naozaj výnimočnému. Samozrejme, podľa mňa, niečo na tom pravdy predsa len bude. Ten čas, čo má všetko vyliečiť a so všetkým pomôcť je skôr ako taký leukoplast na ubolenú ranu.
Pomôže nám vytvoriť niečo čím tú prázdnotu a myšlienky na to čo bolo prekryjeme.
Bolo to kedysi dávno. Pred pár rokmi, keď som bol zaľúbený a tak isto to bolo pred pár rokmi keď to celé skončilo. Vtedy som naozaj dúfal, že to čas vylieči a plne som sa na to spoliehal. Vlastne som vinil celý svet z toho, že to ukončil a mňa uvrhol do toho "bezdušného" stavu v ktorom som akože existoval. Každopádne nič nevyliečil. Pomohol mi získať nové zážitky a skúsenosti vďaka ktorým som prestal spomínať. Čo ale nikdy neznamenalo, že som zabudol.
Oslobodenie a "odpustenie" svetu prišlo z ničoho nič uvedomením si jednej veľkej múdrosti. Konečne som pochopil čo je to milovať. Milovať, no nie snažiť sa vlastniť. A tak si teraz sem tam na ňu spomeniem, usmejem sa a zaželám jej šťastie v novom živote s novým chlapom a novou prácou.
A tak možno ani nikto z nás nepotrebuje stále len utekať pred minulosťou. Zoberme toho "paparaciho" na kávu. Trochu sa s ním porozprávajme a dajme veci na pravú mieru a on nás privedie k lepším zajtrajškom vďaka naším dneškom.
A ktovie, možno keď budeme platiť účet za kávu spoznáme pri bare to čo sme hľadali.