Niet cesty späť

Autor: Andrej Banas | 4.10.2016 o 0:00 | (upravené 4.10.2016 o 20:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  45x

 

Plačem! Kľačím na kolenách.
Na brehu jazera roním slzu.
Na hrane priepasti.
Na hrane, toho ževraj, zlatého dolu.

Nechcel som tu byť sám.
Nechcel som plávať sám.
Prial som si niekoho po svojom boku.
Boli tu niektorí. Stáli tu so mnou,
ale chceli ísť po plytčine a ja som chcel skočiť dolu.
Dať do stávky všetko.
Staviť na jednu kartu.
Nepodvoliť sa kráľovi ani celému svetu.

Koľko málo chýbalo a bolo by to inak.
Kde a kedy sa zo mňa stalo to večné dieťa?!
Kľačím, bijem do hrude, do zeme a vzduchu.
Ruky mám krvavé, aj krvavú roním slzu.
Úsmev skrývam v krvavých dlaniach,
aj keď viem, že utiecť už niet kam.

A vy ľudia! Prečo nežialite?
Nado mnou. Nad sebou.
Nad tou ušlou minútou.
Čo všetko sa mohlo stať a nestalo.
Čo všetko sa mohlo vrátiť, no radšej sa zabudlo!

Svet protikladov, kontrastov a zmätku.
Nevysporiadaných vzťahov.
Prehýrených nocí.
S vnútrom v neporiadku.
Na dne fľaše nie pravdu, ale ticho hľadáš.
Nech ten, kto je tebou drží hubu.
Skús človeče kričať,
keď ti niekto do krku, napchá korok.

Inšpiráciou je to, čo letí.
Nová móda je nezdarený pokus splodiť deti.
Na čo milovať seba!
V zrkadle ťa trápi aké máš pery,
či ti netrčia špeky.
Duša už v ruke kladivo drží,
nech rozbije ho,
 ty uvidíš skutočný obraz pokrivený

Úprimnosť chodí zadnými vchodmi.
Láska, je už len matematickými bludmi.
Násobíme nedôveru žiarlivosťou
a všetko delíme bankovou minulosťou.
Nuly na účte podelia všetko.
Nech ich je čo najviac, každá sa ráta.
Aby sa to neskôr, nazvalo osudová láska.

Z toho mi je zle.
Kvôli tomu plačem!
Bijem sa divoko,
s celým svetom.
O kúsok svojho neba.

O pravdu k tebe!
O lásku k sebe!
O naše šťastie!
Proti nespravodlivosti!
Za každého, kto za to stojí!
Za takého určite, položiť život stojí.
Ak nie zaňho, tak potom za koho?
Čo je potom zmyslom, cieľom vznešeným?
Ak nie žiť a zomrieť, pre toho, kto mi je súdeným!

Útrapy a strasti, aj to stoja, myšlienky moje.
V snahe splniť o čom snívajú už len deti.
Ešte aj tie nútime poslúchať a konať.
Keď naučia sa chodiť, kričíme nech stoja.
Keď začnú hovoriť, zrazu chceme ticho.
Akoby sme zabudli, že iba oni hľadia na svet nechamtivo.

A náš svet je len výplatnou páskou,
život s hypotékou.
Najviac nás trápi susedov dvor,
verejných zlodejov máme za vzor.
To či sa ona nekurvý s kolegom,
a akoby nič, sme my samy už dávno vo svete nevernom.
To či šéf vstane pravou či ľavou nohou,
tiež to, že zas deti budú poverené v škole stupídnou úlohou.
Namiesto rannej kávy s ňou, veríš viac v lotériu.
Hlavne, že si tú šľapku včera vyplatil do halieru.

Obrúčku nosíš, nie s pýchou,
no preto, že už nejde dolu.
Tvoje telo je obrazom duše,
tá už pomaly máva z hrobu.

Preto tu pri priepasti kľačím.
Pretože viac ako všetkým, jej za všetko vďačím.
Ten pocit blízkosti smrti ma k životu budí
a ja vtedy viem, že chcem žiť, ale nie pre ľudí.
Niekedy aj robím ten krok dopredu,
aby duša zvolala „počkaj ešte chvíľu“.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?